Pridať do obľúbených | Mapa stránok

Domov

Čas a miesto tréningu

Kontakt

História +

Prior to the 19th century

Takeda Sokaku

Takeda Tokimune

Kondo Katsuyuki

Kurilla Štefan

Daito-ryu a aikido

Media galéria +

Linky

sonna.com.ua

História
Pred 19. storočím


Korene Daito rju

História Daito rju spred 19. storočia, ako ju poznáme dnes, vychádza z písomných pamiatok a ústnych podaní, zverejnených dvoma poslednými majstrami tejto bojovej školy, Sokaku Takedom a jeho synom a nástupcom Tokimune Takedom. Podľa tradície možno pôvod názvu Daito rju vystopovať do doby približne pred 900 rokmi, k bojovníkovi a údajnému zakladateľovi školy menom Šinra Saburo Minamoto Jošimicu (1045-1127). Minamoto strávil detstvo na mieste zvanom Daito v provincii Ómi (dnešná prefektúra Šiga), a preto sa nazýval i Daito Saburo. Odtiaľ pochádza slovo Daito rju.

Jošimicu študoval klasické čínske stratégie boja, ako ich sformulovali napr. Sun Cu a Wu Cu a preslávil sa povesťou vojenského veliteľa, ktorý zvládol sumo a aiki, pričom okrem vojenských umení vynikal aj v tých literárnych. Tiež zastával vedúcu pozíciu v bezpečnostnom oddelení kráľovského dvora v Japonsku. „Aiki", ktoré si Jošimicu osvojil, bolo tajným umením rodu Minamoto a v jeho rukách sa zdokonaľovalo a vyvíjalo.

Aiki údajne pochádza zo starobylého umenia tegoi, o ktorom nájdeme zmienky v istom prastarom japonskom mýte o dvoch bohoch (kami) – Takemikazuči a Takeminakata. Je uchovaný v najstaršom písomnom dokumente Japonska Kodžiki (Záznamy o dávnych veciach, zhotovené okolo 712 p. K.). Tento príbeh vraví, ako Takemikazuči chytil Takeminakatove ruky a, „akoby držal trstinu, stlačil jeho dlane a odhodil ho."

 Tegoi sa tiež považuje za pôvodcu suma (dnes ide o japonský národný šport), viď legenda o Nomi Sukune a Taima Kehaja v Nihon Šoki (Kronika Japonska, 720 p. K.). Počas heianskej éry (cca 792-1192) sa tegoi zmenilo na dvornú zábavu známu ako sumai no sečie, ktorá sa v konečnom dôsledku zasa vyvinula v sumo zápasenie a našla tak využitie medzi bojovníkmi kamakurského obdobia (1192-1333). Sumai no sečie bolo súťažou v štýle sumo, počas ktorej zápasníci z celej krajiny bojovali pred japonským cisárom. Na rozdiel od moderného suma však nemali k dispozícii žiadny ring a používané techniky vynikali omnoho bojovnejším charakterom, než je tomu dnes. Bojovnosť vtedajšieho zápasenia jasne vyplýva z ediktu vydaného cisárom Nimmjom (810-850), v ktorom sa píše, že „sumai no sečie nie je len zábavou; je dokonalým prostriedkom pre kultiváciu skutočných bojových schopností."

V roku 868, počas vlády cisára Seiwu (850-880), sa správna jurisdikcia nad sumai no sečie presunula z úradu pre ceremónie do rúk úradu pre vojnové záležitosti, čo predznamenalo posun v chápaní suma ako ozajstného bojového umenia. Tréningové tegoi formy vyvinuté na ochranu cisára sa stali súčasťou dedičstva rodu Minamoto, ktorého prapredkom bol princ Cunemoto, vnuk cisára Seiwu. Umenie odovzdal princ Cunemoto Micunaka Minamotovi, Jorijoši Minamotovi a napokon Jošimicu Minamotovi
Jošimicu Minamoto obdržal titul kai no kami (pán provincie Kai) za chvályhodnú službu počas Neskoršej trojročnej vojny (1083-1087). Neskôr si osvojil budhistické meno Gjobu Njudo a začal sa venovať práci na telesnom a duševnom raste prostredníctvom ezoterických praktík v chráme Onjo. Vraví sa, že nadobudol nevídané magické schopnosti a priam božský charakter. Práve v tomto období sa Daito rju zbavilo všetkých nánosov pôvodného umenia tegoi a vykročilo svojou vlastnou cestou ako nezávislý systém.

Rod Takeda sa presúva z provincie Kai do oblasti Aizu
Minamoto Jošimicu odovzdal svoje umenie druhému synovi Jošikijovi spolu so zástavou a brnením, ktoré predstavovali generačné dedičstvo rodu Minamoto. Jošikijov vnuk Nobujoši žil podľa všetkého v dedine Takeda v okrese Kitakoma (provincia Kai), a tak si osvojil priezvisko Takeda, čím položil základy rodu Takeda v provincii Kai. Táto línia príbuzenstva pokračovala nepretržite až k Šingen Takedovi (1521-1573), ktorého považovali za jedného z najväčších vojenských vojvodcov v stredovekom Japonsku. Umenie Daito rju i naďalej prechádzalo z otca na syna v rámci rodu Takeda spolu s časom a tradíciou preverenou zástavou a brnením.

Vo februári 1574, takmer rok po smrti Šingen Takedu, prišiel jeho príbuzný Kunicugu Takeda do oblasti Aizu v provincii Mucu (patriacej do dnešnej prefektúry Fukušima) a so sebou si priniesol Šingenovu poslednú vôľu. Vtedy vstúpil do služieb Moriuji Ašinu, pána oblasti Aizu a zároveň jedného zo spojencov Šingena. Ako dvorný sluha obdržal Kunicugu 10 000 m2 pôdy v Niši Aozu Muratakata. Tam prebýval na mieste zvanom Oike v spoločnosti vojnovej družiny o sile pätnástich jazdcov a desiatich pešiakov. Tiež prestaval starý a chátrajúci chrám Seinei, z ktorého opäť spravil vetvu chrámu Aizu Tennei a premenoval ho na chrám Saiko. Odvtedy členovia rodu Takeda a potomkovia Kunicugua prebývali v oblasti Aizu. Takedovci vzali na seba zodpovednosť vrchných kňazov svätyne Aizu Ise (mala funkciu ochrannej šintoistickej svätyne pre chrám Seinei ) a ďalej posúvali medzi sebou tajomstvá Daito rju (označovalo sa aj slovom kogusoku).

Počas obdobia Edo (1603-1867) prvý tokugawský šogún Iejasu (1542-1616) oficiálne uznal vojenskú stratégiu Šingen Takedovho vazala, Obata Kagenoriho (1572-1663), nazývanú Takeda-rju (Košu-rju). Od tých čias sa výdobytky Takedovcov v politickej, vojenskej, hospodárskej alebo inej sfére s veľkým úspechom začlenili do rozhodovania tokugawskej vlády a ich politiky.

Vnuk Iejasu Tokugawu, Komacumaru, sa stal adoptívnym dieťaťom štvrtej dcéry Šingen Takedu, Kenšoin Takedovej, a začal sa naplno venovať cvičeniu takedovských bojových umení. Neskôr si ho adoptoval Hošina Masamicu, ktorý si následne začal vravieť Hošina Masajuki. Roku 1644 povýšili Hošina Masajukiho (1611-1672) na pozíciu pána oblasti Aizu. Získal si povesť múdreho, zručného a nanajvýš starostlivého panovníka.

V súlade s vôľou tretieho tokugawského šogúna Iemicua sa roku 1651 Hošina Masajuki stal opatrovníkom a pomocníkom vtedy jedenásťročného šogúna Iecunu a získal tak titul veľkého poradcu, čo bol najvyšší úrad vo vláde. Ďalších dvadsať rokov dohliadal na politické záležitosti na hrade Edo. V tom čase reformoval umenie Daito rju, ktoré do oblasti Aizu priniesol Kunicugu Takeda, aby dokázal udržať poriadok a mier v okrskoch okolo hradu. Zaviedol totiž sebaobranný systém označovaný ako ošikiuči, ktorý si mali osvojiť starší poradcovia, šogúnovi vazali a istí hradní služobníci.

Okrem toho zvládol Hošina Masajuki tiež školu meča Ono-ha Itto-rju pod vedením Ono Tadacuneho, inštruktora šogúnskej rodiny. Obe tieto umenia, Ono-ha Itto-rju a ošikiuči, predal nástupcom pánov oblasti Aizu. Učenia ošikiuči zveril obzvlášť tým starším poradcom v oblasti Aizu, ktorí mali priezvisko Saigo a patrili do tohto rodu s koreňmi v provincii Mikawa (dnešná Aiči prefektúra).

Pokrvná línia Takedovcov pokračovala od Kunicugu Takedu k Čikara Takedovi, Nobucugu Takedovi a po ďalších štyroch generáciach ju zdedil Soemon Takeda (?-1853). Soemon študoval umenie jin-jang  veštenia (ommjodo) v Kjóte pod patronátom rodiny Cuchimikado, ktorí boli potomkami presláveného proroka Abe no Seimeia (921-1005) a napokon obdržal certifikát menkjó (doklad najvyššej spôsobilosti) a titul takumi no kami. Po návrate do Oike v oblasti Aizu slúžil ako vrchný kňaz svätyne Aizu Ise a poznali ho ako odborníka na šintoismus a jin-jang veštenie, ako aj majstra v Daito rju. Tieto umenia vyučoval na rozličných miestach a tiež odovzdal tajné učenia poradcovi v oblasti Aizu Saigo Tanomovi.

Soemov prvorodený syn Sokiči (1819-1906) zdedil kúsok obrobenej pôdy, ktorá sa v jeho rodine odovzdávala z generácie na generáciu. Cvičil sumo, kendžucu (meč), bodžucu (dlhá tyč) a Daito rju. Keďže si vyslúžil zvláštne oblastné povolenie, Sokiči sa spolu s dvoma ďalšími mladíkmi vydal na samovzdelávaciu cestu okolo Japonska, čím si zaistil povesť udatného muža. Keď sa vrátil, pán Aizu mu udelil titul ozeki, druhý najvyšší stupeň v sumo hierarchii v tejto oblasti, a nové sumo meno Širaitozeki. Sokiči disponoval i rozsiahlym vzdelaním a viedol miestnu základnú chrámovú školu (terakoja) a v dojo na svojom pozemku trénoval bojové umenia. Uznávali ho pre odvážnu účasť na bitke zvanej Hamagurimon (Kimmon), ktorá sa odohrala v Kjóte v júli 1864, a tiež pre dve represívne vojnové výpravy vedené tokugawským bakufu proti povstaleckej oblasti Chošu v rokoch 1864 a 1866. Sokiči sa okrem toho zúčastnil na bitke Toba-Fušimi v januári 1868 a v širakawských bitkách medzi aprílom a júlom 1868. V tých posledných velil jednotkám sumo zápasníkov, včlenených do vojska ako súčasť delostrelectva.
MAPA STRÁNOK DOMOVČAS A MIESTO TRÉNINGUKONTAKTHISTÓRIAKONDO KATSUYUKIKURILLA ŠTEFANDAITO-RYU A AIKIDO

Všetky práva vyhradené © 2017 DAITORYU.sk, powered by ENABLE
tvorba web stránky, tvorba web stránok, tvorba webstránky, tvorba webstránok, tvorba webu