Pridať do obľúbených | Mapa stránok

Domov

Čas a miesto tréningu

Kontakt

História +

Kondo Katsuyuki

Kurilla Štefan

Daito-ryu a aikido

Media galéria +

Linky

sonna.com.ua

Kacujuki Kondo

Kondo Katsuyuki


Kacujuki Kondo sa narodil roku 1945 v Tokiu. Prvé skúsenosti s trénovaním Daito rju aiki džudžucu získal pod vedením jedného z Sokaku Takedových vedúcich žiakov, Cunejiro Hosona, a v 1961 sa mu dostalo prvých pokynov od Tokimune Takedu v Hosonovom dojo. Neskôr sa stal žiakom Kotaro Jošidu, ktorý pôsobil ako Sokakuov zastupujúci inštruktor (kjoju dairi). Roku 1964 založil v inštitúte pre technológie (Chiba Institute of Technology) klub aikido a úlohy poradcu sa ujal Kotaro Jošida. V júly 1966 sa Kondo stal priamym žiakom Tokimune Takedu, pričom odvtedy podnikal pravidelné cesty na Hokkaidó, aby sa tam učil priamo od veľkého majstra Daito rju. Kondo tiež pozval Tokimuneho vyučovať na rôznych podujatiach v Tokiu. S cvičením pod Tokimuneho vedením pokračoval následne po dobu okolo tridsiatich dvoch rokov.

V novembri 1970 Kondo založil vlastné dojo. O štyri roky neskôr (1974) udelil Tokimune Takeda Kondovi osvedčenie majstrovho zastupujúceho inštruktora (soke kjoju dairi). V októbri 1982 presunul Kondo svoje dojo na tretie poschodie budovy patriacej jeho spoločnosti a pomenoval ho „Šimbukan" (i keď pomenovanie dojo vzišlo skôr z hlavy Sogen Omoriho, známeho zenbudhistického mnícha a šermiara štýlu Jikišinkage rju). Roku 1988 Tokimune Takeda vymenoval Kacujuki Konda, ktorý bol toho času hlavou všetkých tokijských vetiev Daito rju Aikibudo, do pozície zástupcu majstra (soke dairi), ako aj riaditeľa zámorskej centrály (kaigai hombučo) v súvislosti s Daito rju Aikibudo. Toho istého roku získal Kondo od Tokimuneho certifikát menkjó kaiden (doklad najvyššieho stupňa a spôsobilosti) v Daito rju aiki džudžucu, čím sa hlavná línia Daito rju tradície formálne predala ďalej.

Počas Tokimune Takedovej choroby a tesne pred jeho smrťou niekoľkí žiaci, ktorí sa mali čo najviac usilovať o zachovanie tejto školy bojových umení, opustili učiteľa, alebo si začali robiť nároky na svoje vlastné Daito rju štýly. V týchto ťažkých časoch, kedy hlavným cieľom bolo uchovať hlavnú líniu Daito rju tradície odovzdávanú v rodine Takedovcov, sa Kacujuki Kondo stal hlavou a riaditeľom verejných vecí pre centrálu Daito rju aiki džudžucu po tom, ako ho do tejto pozície zvolili všetci hlavní predstavitelia Daito rju vetiev na spoločnom stretnutí v septembri 1994. V júly 1995 uznali Asociácia tradičných japonských bojových umení (Nihon Kobudo Kjokai) a Asociácia pre podporu tradičných japonských bojových umení (Nihon Kobudo Šinkokai) Konda za právoplatného dediča a hlavu systému Daito rju aiki džudžucu. V súčasnosti je Kondo aj členom výkonnej rady vyššie spomenutej asociácie (Nihon Kobudo Kjokai).

Kacujuki Kondo rozpráva o tradičných metódach výučby Daito rju
„Od učiteľa Tokimune Takedu som mnohokrát počul, že sensei Sokaku Takeda nikdy tú istú techniku neukázal dva razy. Sensei Tokimune mi povedal, že keď v tom čase vyučoval ako otcov zastupujúci inštruktor, Sokaku ho zvykol napomenúť za „hlúpu zhovievavosť", len čo sa správal trochu milšie alebo ukázal žiakom nejakú techniku viac než raz. Učiteľ ma často varoval: „Ak tú istú techniku ukážeš dvakrát, po druhý raz so žiaci uvedomia, ako ťa poraziť kontra technikou. Druhý raz ukáž niečo iné."
Vraví sa, že Sokaku Takeda vyučoval zakaždým len tie techniky, ktoré vyhovovali individuálnej telesnej konštitúcii momentálne prítomných ľudí. Napríklad existujú príbehy, ako zvykol zmeniť techniku podľa toho, či žiak bol vysoký alebo nízky, zavalitý alebo štíhly, silný alebo slabý. No ja pochybujem, že tak to naozaj bolo, najmä keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že toľko dôležitosti prikladal práve zásade neukazovať jednu techniku dvakrát. Podľa mňa však Sokaku cviky nikdy patrične žiakom nevysvetlil, skôr len techniku predviedol a nechal každého žiaka, nech si z nej „ukradne", koľko dokáže. Preto sú Daito rju techniky natoľko odlišné v závislosti od rôznych interpretácií Sokakuových žiakov. Myslím si, že to bolo takto.
Keď ešte učiteľ Tokimune žil aktívne a tešil sa dobrému zdraviu, mnoho žiakov z celého Japonska prišlo raz do roka do Abaširi, aby sa zapojili do každoročného ústredného stretnutia. Zopár krát, keď som sa prišiel zúčastniť na seminároch vedených priamo majstrom (soke jikiden kai), ktoré sa vždy pri tejto príležitosti konali, sa stretnutie rozdelilo na dve skupiny; jedna bola pod vedením samotného senseia Tokimuneho, druhú som mal na starosti ja ako jeho zastupujúci inštruktor. Samozrejme vždy deň pred podujatím za mnou prišiel učiteľ a veľmi podrobne mi vysvetlil, čo presne odo mňa chcel, aby som v jeho mene vyučoval. Zakaždým mi prízvukoval, že nesmiem ukazovať ozajstné techniky, ktoré som sa naučil od neho. Dokonca aj v prípade úplne prvej Daito rju techniky, ippondori, som mal zákaz vyučovať skutočnú verziu cvičenia, ktorú som sa naučil priamo od senseia Tokimuneho a namiesto toho učiť verziu ippondori, ktorú vždy ukazoval vo svojom Daitokan dojo.
Učiteľ mi vysvetlil zmysel tohto počínania nasledovne: „Čo urobíš, keď ľudí naučíš ozajstné techniky a deň nato odídu zo školy? Ústne a utajené tajomstvá Daito rju sa rozplynú do okolitého sveta." Tiež vravieval: „Z tisícky žiakov sú iba jeden alebo dvaja praví. Nájdi ich a nauč ich skutočné umenie; nie je potrebné učiť tieto veci ostatných." Učiteľ ukazoval pravé techniky iba ľuďom, u ktorých podľa ich otázok, technických a telesných schopností, úrovne pochopenia a pracovitosti dokázal určiť, že ide o úprimných a skutočných záujemcov. Tento spôsob výučby zdedil po senseovi Sokakuovi.
Medzi vysvetlenia pojmu aiki, ktoré som od učiteľa počul, boli „cun" a „asagao" („ranná sláva"). Trvalo mi niekoľko rokov, kým som porozumel významu asagao. Ani teraz nedokážem zabudnúť, keď mi učiteľ povedal „Zvládol si to dobre" a vyjadril tak pochvalu za vyriešenie tohto hlavolamu. Dnes svojim žiakom ukazujem jednu techniku viac krát a vždy v duchu počujem učiteľa, ako ma z neba napomína. Je tam hore, pozerá sa na mňa a vraví: „Čo si to len za hlupáka!"
Niektorí hovoria, že sensei Tokimune sa ku mne správal inak. Myslím, že okrem toho, že som bol prvým žiakom, ktorý za ním prišiel do Abaširi z pevninského Japonska, som si získal jeho priazeň i návštevami v Abaširi niekoľko krát do roka.  Tiež som ho viac krát pozýval do Tokia, pričom v práci som si vzal voľno, aby som mohol cvičiť pod jeho vedením, sprevádzať ho dvadsaťštyri hodín denne a všetko zaňho v Tokiu vybavovať.
Navyše jediným dostupným prostriedkom video záznamu na začiatku 70. rokov 20. storočia bola čierno-biela páska, ktorej nahrávací čas činil okolo dvadsiatich minút. Nesmierne som však chcel zachytiť na videu učiteľove tréningy, a tak som investoval do nahrávacieho systému Akai, ktorý onoho času stál vyše 1,5 milióna jenov. Zvykol sa ma pri natáčaní pýtať „Ako vyzerám v televízii?!"
Takýmto štýlom som cvičil dvadsaťtri rokov, odkedy som sa roku 1966 stal senseiovým priamym žiakom, až dokiaľ sa mu v 1989 nepodlomilo zdravie. Stále nemôžem zabudnúť, ako som cestoval do Abaširi a Kitami viac než desaťkrát vo vrúcnej túžbe vidieť svojho učiteľa po tom, ako ho hospitalizovali. Ako sa tak pozerám naspäť do minulosti, mám pocit, že tých tridsaťdva rokov strávených s učiteľom od nášho prvého stretnutia roku 1961 až po jeho smrť v 1993 bolo iba akýmsi snom."
Časti vyššie uvedeného textu boli prevzaté z „An Introduction to Daito-ryu History" od Stanley A. Pranina (zverejnené v Daito-ryu Aikijujutsu: Hidden Mokuroku Ikkajo od Kacujuki Konda, Sagamihara-shi: Aiki News, 2000).
MAPA STRÁNOK DOMOVČAS A MIESTO TRÉNINGUKONTAKTHISTÓRIAKONDO KATSUYUKIKURILLA ŠTEFANDAITO-RYU A AIKIDO

Všetky práva vyhradené © 2017 DAITORYU.sk, powered by ENABLE
tvorba web stránky, tvorba web stránok, tvorba webstránky, tvorba webstránok, tvorba webu